„Nebolo ako za komunistoch „
Táto veta veľmi často zaznieva z úst naších veriacich. Ale naozaj bolo dobre?
A komu ? Biskupom ? Kňazom ? Či nebodaj roľníkom ?
Po prevrate vo februári v roku 1948 sa stranícki funkcionári – komunisti dohodli, že postupne zničia Cirkev. Začali nenápadne – najskôr sa snažili obmedziť činnosť a vplyv biskupov na verejnosť. Na biskupské úrady boli posielaní zverenci štátu, ktorí mali dohliadať na to, aby sa tieto stanovené ciele plnili. Kto boli títo zverenci ? Boli to tí, ktorí zapredali svoje duše budovaniu „spravodlivejšej socialistickej spoločnsti“ . Títo zverenci sa k biskupom správali hrubo a násilnickí. Pani, ktorá varila na biskupskom úrade mi hovorila – keď sme chceli dať panovi biskpovi Nécseyovi odkaz od nejakého kňaza, museli sme mu ho schovať do jedlá, pretože zriadenec ho sprevádzal všade, dokonca aj na WC! Biskupi a kňazi boli úhlavní nepriatelia režimu, pretože ako sa vyjadril aj Gustav Husák – Vatikán je nástroj zahraničných imperialistov a biskupi a kňazi, ktorí plnia jeho príkazy, narušajú pokojnú prácu v našich závodoch a na poliach.
Biskupi Vojtašák , Buzalka aGojdič boli zatknutí a boli proti ním vykonštruované nepravdivé obvinenia. Neskôr v roku 1951 bol s nimi vedení súdny proces – kde boli uznaní ako vinní a boli vynesené takéto rozsudky : 74- ročného biskupa Vojtašáka odsúdili na 24 rokov väzenia a 500 000 korún pokuty!!! , 66- ročný Buzalka a 63-ročný Gojdič na doživotie. A príčina ? Konali svoje biskupské poslanie. A to sa samozrejme nepáčilo vodcom .
S týmto režimom súvisi aj hromadné zatýkanie všetkých ,ktorí akýmkoľvek spôsobom nevyhovovali režimu– či už kňazi, reholníci ale aj laickí veriaci či iní občania, ktorí mali iní názor, než ten ktorý bol akceptovateľný. To znamená tí, ktorí sa nepodieľali na heslách typu So Sovietským zväzom na večné časy, atď ...
Boli likvidované všetky organizácie , mnohé časopisy boli zrušené , ostali len Katolícke noviny a Duchovný pastier – a aj tie prechádzali cenzurou. V Československu bolo 13 diecéznych seminárov, ale nakoniec ostali len dva – jeden v Bratislave a jeden v Prahe. Tým počet seminaristov klesol o 90%.
Ako nástroj na rozbitie jednoty medzi biskupmi a kňazmi mala poslúžiť Katolícka akcia. O túto akciu však nemali záujem tak Česi ako aj Slováci. Biskupi, ktorí sa o nej dozvedeli ju okamžite zakázali. V pastierskom liste, ktorí sa mal čítať 19. a 26 júna vo všetkých kostoloch , odsúdili spolu so schizmatickou Katolíckou akciou aj všetky nespravodlivé opatrenia štátu voči Cirkvi a jej veriacim . Tieto pastierské listy, ktoré boli posielané na fraské úrady, boli konfiškované zriadencami, ale aj tak im to nepomohlo, kňazi sa text naučili naspamäť a sprostredkovali ho veriacim.
Udalosťou tisícročia bola likvidácia mužských a neskôr aj ženských kláštoro , ktorá vošla do dejín pod názvom Barbarská noc – rep. Akcia K a R. Súčastne s týmito akciami prebiehala aj akcia P – násilné včlenenie gréckokatolíckej cirkvi do pravoslávnej.
Z vôle štátu vzniká Mierové hnutie katolíckych duchovných , ktorého pokračovateľom bola organizácia Pacem in terris – jednalo sa o časť duchovných , ktorí boli naklonení režimu.
Ako prebiehalo vyučovanie náboženstva?
V školskom roku 1953/54 začína veľká prihlasovacia akcia na náboženskú výchovu – učitelia rozdávali rodičom prihlášky pre deti . Stačil podpis jedného s rodičov. Ale v školskom roku 1954/55 bolo potrebné , aby obaja rodičia podpísali príhlašku, ktorú sami napíšu a osobne ju prinesú riaditeľovi do 8.9 doobeda. Kto ju priniesol po 12. hodine – takáto prihláška už bola neplatná. Kňazi boli pritom okresnými dekanmi upozornení, aby zachovali úplnu pasivitu v prihlasovacej akcii. Vyučovanie sa sprisnilo v roku 1958. Mnohí učitelia sedeli na celých hodinách a deti neprihlasené z vyučovania vykázali. Vyučovanie NV bolo až do roku 1989 veľmi obmedzené a boli kladené rôzné nezmyselné prekážky zo strany štátnych orgánov. Mnohí rodičia boli presviedčaní pri podávaní prihlášok, aby deti neprihlasovali na nábožestvo. Účasť na náboženstve bola hodnotená ako veľká prekážka pri prijímaní na stredné a vysoké školy .
A ako sa mali roľníci a živnostníci?
Po roku 1948 dochádza k znárodňovani podnikov a živností. Živnostníci boli považovaní za vykorisťovateľov. To však bolo zavadzajúce. Pretože aj Zákopčí živnostníci museli tvrdo pracovať, ale nerobili to na úkor iných. V 50 – 60 tých rokoch boli uvalené na obyvateľstvo obrovské dodávkové povinnosti – tzv. Kontingenty, či už z úrody, mäsa, mlieka, vajíčok...
Boli to neskutočné požiadavky na ľudí, pretože pôda v Zákopčí bola málo úrodná. Vytvorili sa komisie, ktoré chodili po pivniciach, maštaliach a braliľuďom i posledné zásoby zemiakov, obilia a dobtka. Ľudia museli častokrát voziť tieto kontingenty na železničnú stanicu do Rakovej. Doplacali na to aj tým, že si museli najať furmana, ktorý im to nezaviezol zadarmo. Že často nemali čím zaplatiť, to nekoho nezaujímalo.
V roku 1968 sa situácia zlepšila, ale nie nadlho. V auguste k nám prišli na návštevu naši bratia a demokratický vývoj , ktorý sa začal pomaly prebúdzať bol tvrdo zastavený a nastupuje obdobie normalizácie. Toto obdobie je typické aj tým, že občania sa prestavajú zaujímať o politiku, uzatvárajú sa do svojích rodín, preto sa toto obdobie môže javiť ako celkom pokojné. Ale to bolo len zdanie. Politické procesy pokračovali ďalej, cirkev bola utláčaná tiež a nejaká sloboda slova? Kdeže . O tom svedčí aj napr. taký proces s Bratislavskou päťkou . A čo taká hladovka bratislavských seminaristov v roku 1980 ? Dopadla asi tak, že niektorí seminaristi museli opustiť štúdium dobrovolne no a ak nie tak to bolo potom nasilu.
Brieždi sa na lepšie časy?
Cirkev však nespala. V tajnosti prebiehali vysviacky kňazov, biskupov. Mladí sa začali tajne stretávať.
Bol veľký piatok 25. marca 1988 a na Hviezdoslavovom námestí sa stretáva asi 15 000 ľudí , ktorí nerobia nič zlé, nekričia, neničia ale robia niečo , čo veľmi škodí socialistickému štátu – MODLIA SA RUŽENEC .A ako skončilo toto pokojné zhromaždenie? Ľudia boli rozohnaní vodnými delami, obuškami a hlavní organizátori boli zadržaní.
Koniec roka 1989 priniesol zmenu. Upravili sa vzťahy medzi štátom a Cirkvou. Tým Cirkev vyšla z úkrytu, pre osirelé diecézy boli menovaní biskupi a situácia sa začína zlepšovať.
To ktorým smerom pôjdeme aj po 20 tich rokoch po páde komunizmu závisí len od nás. Či budeme ešte aj o 50 rokov hovoriť :nebolo ako za komunizmu, alebo si postavíme hodnoty založené na BOHU a podľa toho sa budeme aj správať.
Preto ďakujme Bohu, že doba útlaku pominula a my môžeme žiť v slobode.
Spracovala Gabriela Plačková
